Zjednotená Európa sleduje najmä jeden cieľ - slúžiť mieru. Tieto slová, ktoré vpísal Jean Monnet do Deklarácie z 9. mája 1950 a ktoré predniesol vtedajší francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman (odtiaľ trochu nepresný názov Schumanova deklarácia), sú najlepším dôkazom, že spoločný trh je prostriedkom, nie cieľom integrácie.  

Výzva, aby sa európske štáty spojili pri ťažbe uhlia a výrobe ocele, nemala primárne ekonomický zámer. Zjednotenie uhoľného a oceliarskeho priemyslu ako dobového základu vojenskej sily malo svoj zásadný politický význam, ktorý otcovia zjednotenej Európy vyjadrili priamo a doslovne v texte deklarácie: pre krajiny, ktoré sa k tomuto plánu pripoja, bude tento návrh prvým konkrétnym základom Európskej federácie, ktorá je nevyhnutná pre udržanie mieru. Aby nedošlo k chybnej interpretácii, Robert Schuman sa k svojim zámerom vyjadril ešte raz v testamente Charta zjednotenej Európy, ktorý vyšiel roku 1963 v Ženeve. „Politická integrácia musí byť doplnením ekonomickej integrácie," píše a pokračuje: „Len politicky integrované krajiny vykonajú spoločné rozhodnutia medzinárodného dosahu." Schuman nechápal zjednotenú Európu len ako do seba zahľadenú pevnosť, ale ako model medzinárodných vzťahov pre tretie tisícročie: „Európa sa musí znovu stať vodcom humanity," píše a svoj testament zakončuje víziou: „Zjednotená Európa predznačuje všeobecnú solidaritu budúcnosti".

Dnes sa pátos otcov zakladateľov kamsi vytratil. Vymrela generácia vizionárov a k moci sa dostali pragmatici s prioritami, ktoré zakrývajú výhľad na to, k čomu mala Európa smerovať. Z dnešného modelu integrácie je väčšina obyvateľstva znechutená a pejoratívne a vnútorne vágne delenie na europesimistov a eurooptimistov iba podčiarkuje nedostatok pozitívnych koncepcií. Podstata krízy, ktorá nás postihla, nie je iba ekonomická. Mýlili sa nielen tí, ktorí považovali svet za jedálny lístok, z ktorého si treba objednávať, nie pochybovať o ňom. Zlyhali aj tí, ktorí sa pri európskej spolupráci spoliehali na substančnú národnostnú bázu a z tohto sna ich prebudilo až obliehanie Sarajeva na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia. Akokoľvek môžeme byť nespokojní a skeptickí, nemôžme si nevšimnúť, že budovanie zjednotenej Európy je bezprecedentný čin v dejinách ľudstva. Za 59 rokov tohto procesu sa Európanom podarilo to, o čom sníval už v roku 1795 Immanuel Kant a v čom zlyhala ešte OSN - zabezpečiť mier prostredníctvom práva.

Tento stav mohol Európe stačiť v čase, keď ju zvierali kliešte veľmocenských záujmov Sovietskeho zväzu a Spojených štátov. Mohlo ju to uspokojiť v patologicky ideologických dobách, keď sa absencia názoru na usporiadanie sveta prezentovala ako politická cnosť. No dnes je Európa tak ako akákoľvek iná časť planéty vystavená enormnému tlaku globálnej politiky, z ktorého sa môže vymaniť jedine tak, že objaví úplne nové, veľkolepé pokračovanie svojich dejín. Túto cestu nedokážeme nájsť obnovením starých národných modelov ako siekt modernej politickej teológie. S receptami 19. storočia a obavami 20. storočia nemôžeme vyriešiť problémy 21. storočia. Nedokážeme ju nájsť ani vzkriesením imperiálnych celkov, ktoré udusili slobodu a zákonite degenerovali do svetových vojen. Dnes stojíme pred výzvou, ako transformovať Európsku úniu do podoby rovnocenného mnohonárodnostného spoluhráča na javisku svetovej politiky, ako nájsť funkčný medzistupeň medzi národným štátom a svetovou organizáciou.
Európa túto misiu nezvládne bez vízie vlastnej veľkosti, bez zreteľného a sebavedomého zdôvodnenia vlastného práva na úspech, ktoré sa díva priamo do tváre súčasného sveta. V tomto historickom okamihu nesmieme byť maloverní. Dejiny od nás očakávajú tvorivý prejav epochálneho významu, a to najmä v inštitucionálnej oblasti. Veriť v európsku myšlienku neznamená veriť v jej národnostnú štruktúru a hranice, ale veriť v jej kozmopolitnú formu a charakter. Znamená to, povedané slovami francúzskeho ekonóma Jacquesa Attaliho, uprednostniť viacnásobnú príslušnosť pred výlučnosťou, toleranciu pred identitou, veľkorysosť pred sebaobmedzovaním a nomádov pred starousadlíkmi. S touto úlohou sme sa však doteraz nedokázali mentálne vyrovnať. A nedokázali sme to najmä preto, lebo politické elity nie sú úprimné vo svojich zámeroch a často ani nerozumejú alternatívam, ktoré pred nás kladie súčasnosť.

Euroskeptici často bránia svoje pozície tvrdením, že nie sú proti Európskej únii, ale neželajú si jej premenu na nikým nedefinovaný „superštát", lebo sa obávajú oslabenia demokracie. Sú to legitímne obavy. Ak sa ich však priamo spýtate na alternatívu, zistíte, že nijakú nemajú. Tento týždeň som sa na pôde Ekonomickej univerzity v Bratislave stretol v slovnom súboji s poslancom NR SR Vladimírom Palkom, ktorý odmieta Lisabonskú zmluvu s odôvodnením, že má silný deficit demokracie. Súhlasil som s ním. Keď som sa ho však spýtal na alternatívu, odpovedal, že súčasné zmluvy v rámci EÚ sú postačujúce. Preložené do zrozumiteľného jazyka to znamená, že pán Palko odmieta posilnenie vplyvu národných parlamentov, ktoré budú môcť podľa Lisabonskej zmluvy lepšie kontrolovať svoje vlády i rozhodnutia európskych orgánov ako doteraz. Odmieta aj výrazne väčší vplyv Európskeho parlamentu na voľbu predsedu Európskej komisie, na rozpočet Únie i na celý legislatívny proces. Kritizuje demokratický deficit súčasnej EÚ, ale nechce podporiť zmluvu, ktorá by ho zmiernila. A v neposlednom rade kandiduje do Európskeho parlamentu, o ktorom verí, že nemá nijaké právomoci. Prečo chce byť potom jeho členom?
Aby nedošlo k nedorozumeniu: z Lisabonskej zmluvy som sklamaný aj ja. V princípe z rovnakého dôvodu ako slovenskí konzervatívci, ale v praxi z rozdielneho východiska prameniaceho z reálneho posudzovania existujúcich mechanizmov a ich vplyvov. Ak však ako argument používam demokratický deficit, musím vidieť, že Lisabonská zmluva predstavuje síce mierny, ale predsa len krok vpred uľahčujúci postupné odstránenie tohto problému. Alternatívou je teda bojovať za prehĺbenie, zjednodušenie a väčšiu transparentnosť integrácie, nie za jej zmrazenie v súčasnom neprehľadnom a prebyrokratizovanom stave. Ak pokračovanie v integrácii nechcem a ako barličku používam demokraciu, nuž tak to potom musím povedať na rovinu a nezahmlievať, že nie som odporcom zjednotenej Európy.

Ukážkovo to vidieť na programoch slovenských konzervatívnych strán. Koalícia KDS-OKS žiada suverenitu Slovenska takmer vo všetkých oblastiach, vrátane zahraničnej politiky (čo odporuje celkovému úsiliu únie o Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku) a dokonca i v oblasti ľudských práv (sic!), čo je perla hodná Iránu alebo Severnej Kórey, nie však demokratickej krajiny, ktorá si ctí ich univerzálnosť. Podobne populistická Sloboda a Solidarita tvrdí, že odmieta ekonomický nacionalizmus, no jedným dychom deklaruje, že je proti harmonizácii daní. Nehovoriac o tom, že nekompetentne straší pred okliešťovaním právomocí slovenského parlamentu, čo je hlúposť, ktorú sme si vysvetlili už vyššie. Naopak: oproti doterajšiemu stavu bude mať NR SR viac času na posúdenie európskej iniciatívy už v priebehu schvaľovacieho procesu a ak sa nájde tretina parlamentov, ktorá bude mať s návrhom problém (v citlivých otázkach ako sú napríklad policajné, súdne a trestné veci stačí dokonca len štvrtina), komisia musí text opäť preskúmať. Náhly záchvat vlastenectva a slovenskej suverenity má u týchto ľudí jediné vysvetlenie. V skutočnosti je pre nich vlasť, parafrázujúc slová Karla Marxa, iba znakom vyrazeným na minci. Strach o vlastné zisky a z toho vyplývajúci egoizmus je jedinou príčinou, prečo presadzujú heslo „Najprv Slovensko, potom Európa" - karikatúru rovnako obmedzeného prezidentovho sloganu „Myslím národne, cítim sociálne". Neprekvapuje, že títo ľudia, ktorí mali vždy problémy s vlastnou identitou, odmietajú prehlbovanie európskej spolupráce, ale zasadzujú sa za užšie spojenectvo so Spojenými štátmi.

Je jasné, že väčšina politických subjektov pôjde do nadchádzajúcich európskych volieb s eldorádom nacionalistických demagógií (a to aj zo strany tých, ktorým sa inak pojem vlastenectvo ťažko vyslovuje) zneužívajúcich neznalosť problematiky dokázanej u väčšiny slovenských občanov. Za túto vedomostnú paralýzu však môžu aj a možno predovšetkým eurooptimisti. Tí, ktorí každý kritický hlas nálepkovali ako nepriateľský voči Európe, ktorí blokovali každý vážnejší pokus o verejný diskurz, ktorí neschopnosť argumentovať zahmlievali zložitosťou a odbornosťou nastolených problémov. Kto ak nie politik - profesionálny komunikátor ich má vysvetľovať? Aj eurooptimistom vyčítam, že nedokážu jasne povedať, čo chcú. Ak sú pri zmysloch, väčšina z nich musí vedieť, že pokračovanie v politickej integrácii nemá iný cieľ ako dosiahnutie európskej federácie. Zastať na polceste nie je možné a škodí to tak Európe ako aj demokracii.

Slovo federácia akoby zostalo zakliate. Po generácii otcov zakladateľov bol prvým politikom, ktorý ho vzkriesil, predseda nemeckých Zelených a vtedajší spolkový minister zahraničných vecí Joschka Fischer. Za veľkého záujmu médií predniesol pred deviatimi rokmi, 12. mája 2000, na pôde Humboldtovej univerzity v Berlíne prejav, ktorý sám označil za dokončenie veľkej myšlienky európskej federácie Roberta Schumana. Fischerova argumentácia bola logická. Načrtol predstavu radikálne rozšírenej Únie, ktorú by tvorilo niekoľko desiatok štátov. Ako by vyzerala taká Európska rada? Koľko by trvali jej zasadnutia? Ako by pri takej rôznorodosti svojich záujmov prijímali spoločné rozhodnutia? Ako by sa dalo zabrániť, aby sa práve takéto zoskupenie nestalo definitívne netransparentné? Riešením môže byť iba úplná parlamentarizácia v rámci európskej federácie. Prenesenie zákonodarnej moci Rady EÚ na Európsky parlament, vytvorenie európskej vlády a klasické trojdelenie moci charakteristické pre demokratickú spoločnosť. Nepotrebujeme byrokratizáciu, ale politizáciu Európskej únie. Doterajší prístup je chybný a nemôže za neho abstraktný Brusel, ale lídri členských krajín, ktorí vyhodili politiku z európskej úrovne dvermi a ona sa im vrátila oknom v oveľa horšej, nacionalistickej podobe.

Európska federácia je projekt, ktorého by sme sa nemali báť. Už dnes pochádza priamo z Bruselu asi 80 percent legislatívy, ktorú prijímajú jednotlivé členské štáty. Demokratický deficit sa nedá odstrániť tak, že zastavíme proces integrácie, ale že ho prehĺbime a podrobíme väčšej transparentnosti, že balík kompetencií na dnešnej európskej úrovni rozdelíme v rámci inštitucionálnej reformy tak, ako je to bežné na národnej úrovni. Každý, kto rozumie mocenským pohybom na súčasnej globálnej šachovnici, ekonomickým zmenám a hrozbám, ktorým je vystavená naša civilizácia, musí chápať, že nie je v silách žiadneho štátu vyriešiť tieto problémy samostatne. Súčasný svet sa nachádza vo vysoko rizikovej situácii. Len silná Európska únia je schopná podieľať sa na svetovej politike ako rovnocenný partner Spojených štátov, Číny alebo Ruska. Len silná Európska únia môže vyvíjať tlak na reformu svetových finančných inštitúcií v prospech spravodlivejšieho sveta. Len silná federácia s harmonizáciou daní dokáže za súčasnej ekonomickej situácie udržať európsky sociálny model.

Som preto presvedčený, že skutočná transparentná federácia so štandardnou deľbou moci môže byť pre bežného človeka len a len prínosom, lebo iba jasne stanovené pravidlá ochránia záujmy menších štátov v ére globalizácie. Vybrať si v dnešnom svete úplnú suverenitu je najmä z hľadiska národných záujmov úplným šialenstvom, nekompetentným politickým dobrodružstvom, pretože ak chceme za súčasnej medzinárodnej situácie niečo dosiahnuť, potrebujeme na to spojencov. Ľudia, ktorí neveria spolupráci, spoločným záujmom, vzájomnej dôvere, ľudia, ktorí neveria ničomu, na čom stojí dnešná európska integrácia, môžu samozrejme ďalej snívať svoj sen o suverenite a byť takí nezávislí, že od nich nebude nič závisieť. Je to úplne legitímne. Len vyzývam obe strany tejto nezmyselnej hry na eurooptimistov a europesimistov, aby prestali miasť ľudí, aby nabrali odvahu a jasne zadefinovali svoju pozíciu, aby zrozumiteľne deklarovali, čo je ich cieľom. Otvorene sa hlásim k tomu, že mojou víziou je silná, demokratická a transparentná európska federácia.

Publikované na http://blog.aktualne.centrum.sk/blogy/eduard-chmelar.php?itemid=496, 9.5.2009