Naše čitateľky vás poznajú ako zanietenú bojovníčku za práva žien. Ako ste sa k tejto téme vôbec dostala?

Vyvinulo sa to u mňa akosi prirodzene. Prešla som podnikaním aj činnosťou v politickej strane, kde som na vlastnej koži pochopila, o koľko ťažšie to majú ženy v mužskom prostredí, ak sa chcú presadiť. Témy ako vyššia účasť žien na riadení a násilie páchané na ženách ma zaujímali už predtým. Rozhodujúci moment bol ale pred desiatimi rokmi, kedy začalo KDH presadzovať zákaz interrupcií - a to samozrejme bez toho, aby mali ženy akúkoľvek šancu vyjadriť sa k tomu. So skupinou ženských a ľudsko-právnych organizácií sme založili Iniciatívu za možnosť voľby, ktorá zastupovala hlas verejnosti, najmä žien... a snaží sa to robiť dodnes. No a samozrejme hrá úlohu aj fakt, že mám dve dcéry a prajem si pre ne svet, ktorý ich nebude znevýhodňovať len kvôli tomu, že sa narodili ako ženy.

Prijali ste pozvanie kandidovať do Európskeho parlamentu za Strany zelených. Prečo práve Európsky parlament a prečo práve Zelení?

Osobne som presvedčená, že myšlienka zjednotenej Európy je snáď najveľkolepejší projekt v moderných dejinách ľudstva. Náš kontinent sa stáročia zmietal v konfliktoch medzi národmi -  dnes píšu Francúzi s Nemcami spoločnú učebnicu dejepisu a niekdajší rivali vo svetovej politike spoločne rozhodujú o svojej budúcnosti. Aj pre našu krajinu je EÚ jedinou alternatívou do budúcnosti - a práve Európsky parlament rozhoduje o tom, ako bude táto budúcnosť vyzerať. A prečo Zelení? Pretože s ich agendou na európskej úrovni sa plne dokážem stotožniť - dôraz na trvalo udržateľný rozvoj, ochranu ľudských práv a posilnenie postavenia žien, ako i ochrana planéty pre naše deti sú témy, bez ktorých si neviem budúcnosť predstaviť.

To všetko znie veľmi proeurópsky...

Áno, Strana zelených je určite najproeurópskejšou stranou. Aj do kampane ide spoločne v celej EÚ. Je to tým, že spomínané témy je možné riešiť iba na úrovni kontinentu- hranice medzi národmi a hlavne tie v hlavách ľudí sú skôr prekážkou. Osobne až žasnem, ako sa u niektorých našich politikov prejavuje odpor voči EÚ. Pritom u nás je podpora európskej integrácie z celej EÚ najvyššia a ľudia veľmi dobre vedia, prečo to tak pociťujú. Nehovoriac o tom, že na kandidátnej listine Zelených sa striedajú ženy a muži - teda aj z tohto hľadiska napĺňa moje predstavy o zvýšení zastúpenia žien v politike. A ženy v politike, to znamená v konečnom efekte aj politiku pre ženy.

Povedzme, že by ste sa do Bruselu dostali. Čo by tá politika pre ženy znamenala v praxi?

Mojím cieľom je, aby určitý štandard ľudských práv bol garantovaný na celoeurópskej úrovni a aby národné štáty nemohli s nimi politicky obchodovať. Témy ako posilňovanie žien a rodovej rovnosti, prístup žien k službám plánovaného rodičovstva vrátane interrupcií, odstránenie diskriminačných praktík voči matkám s malými deťmi atď. musia byť zaručené v celej EÚ nezávisle na tom, či sa niektorá z vlád práve snaží zapáčiť cirkvi alebo podnikateľskej loby.

Čo v tom môže urobiť EÚ?

Tá už v Lisabonskej stratégii vytýčila v tejto oblasti jasné ciele - napr. dostupnosť služieb starostlivosti o deti. U nás sme však ďaleko od ich splnenia. EÚ má ale veľmi dobrý dôvod forsírovať ich. Čísla ukazujú, že dostupnosť týchto služieb súvisí s posilňovaním postavenia žien a to zase s úspešnosťou ekonomiky. U nás to ide naopak, sme jednou z mála vyspelých krajín, kde zamestnanosť žien klesá.  A nie je náhoda, že odbúravanie detských jaslí sa dialo práve v čase, keď vládnu politiku formovali kresťanskí demokrati, ktorí vidia ženu najradšej doma, pri deťoch a sporáku. Situácia v oblasti sociálnych služieb sa síce zase postupne zlepšuje, no ponuka rastie najmä v oblasti luxusnejších, drahších zariadení. Otázkou je, koľko rodín si takéto služby môže dovoliť. Celoplošné pokrytie minimálne škôlkami pre deti od troch rokov je základom toho, aby mohli ženy rovnoprávnejšie fungovať na trhu práce a tým byť ekonomicky nezávislé a určovať si vlastný osud.

Ale ako môže EÚ ženám pomôcť? Aké riešenia vidíte v tejto oblasti?

Chcela by som teda, aby EÚ nútila aj Slovensko urobiť viac pre ženy a rodiny s deťmi. Francúzsky model, kde sú bezplatné jasle, škôlky a družiny sa jednoznačne osvedčil a práve tam sa rodí najviac detí v celej EÚ. U nás ideme opačným smerom - tvárime sa, že materstvo je individuálnym rozhodnutím ženy resp. partnerov a celú starostlivosť prenechávame na ich pleciach. Veľa rozvedených žien vychováva svoje deti na hraniciach chudoby a spoločnosť im pritom nijako nepomáha. Politici majú plné ústa toho, aká je rodina dôležitá - ale na politike sa to nijako neodráža, ostáva len pri populistických rečiach. Potom sa čudujeme, že sa ženy podľa toho rozhodujú a prehodnotia svoje možnosti tak, že majú menej alebo žiadne deti. Ak chceme, aby sa naša spoločnosť vyvíjala zdravo, nesmieme ženy stavať pred rozhodnutie rodina alebo kariéra. Naopak, musíme im umožniť uplatnenie v oboch.

Niektoré krajiny EÚ sa zákonmi snažia regulovať aj rozdelenie domácej práce medzi mužov a ženy - napríklad povinnosťou otca vybrať si časť rodičovskej dovolenky.

Aj v omnoho konzervatívnejších krajinách, ako je Nemecko, sa už partneri rozhodujú pri voľbe rodičovskej dovolenky podľa výšky zárobku. Ak zarába viac žena, na rodičovskú dovolenku ide muž. Nemci dokonca počas novej vlády vedenej kresťanskými demokratmi upravili zákon tak, že špeciálne pre otca sa rodičovská dovolenka predĺži o dva mesiace. V opačnom prípade tie dva mesiace partneri strácajú. To už ani nehovorím o Švédsku, Nórsku, severských štátoch.

U nás konzervatívci argumentujú, že ide o neprípustné zasahovanie do tak súkromnej sféry ako je rodina...

Jasné, to sú tí kritici, ktorí bez problémov zasahujú do tak súkromnej veci, ako je antikoncepcia alebo rozhodovanie ženy o jej tehotenstve v prípade interrupcií. Nehovorím, že to má byť štátny diktát a majú sa sledovať časy, ako dlho umýva riad žena a ako dlho muž. Ale takzvané tradičné rozdelenie rolí je často len pohodlnou výhovorkou. Je otázne, nakoľko je takéto rozhodnutie dobrovoľné tam, kde existuje tlak spoločnosti a automaticky sa predpokladá, že s dieťaťom zostane žena. Skutočné zrovnoprávnenie muža a ženy funguje len vtedy, ak sa začína od domácnosti. To sa ukázalo aj v socializme. Mali sme formálnu emancipáciu žien, kvóty a hovorili sme o tom, ako veľmi sú ženy emancipované, no stereotypné, tradičné rozdelenie prác v domácnosti ostávalo. Preto skutočná rovnosť neexistovala. Tú nestačí deklarovať zvrchu, treba robiť zmeny dolu, v rodine.

Ako je to vo vašej rodine?

To je veľmi dobrý príklad... máme dvojročného chlapčeka, pri ktorom som strávila vyše roka ja a teraz je s ním doma manžel. Čo samozrejme neznamená, že sa na mňa už žiadne domáce práce neujdú (smiech) ... ale je to krok dobrým smerom - ukázať na osobnom príklade, že sa to dá, že je to normálne, že aj muž sa stará o deti a domácnosť. Je to v prospech aj detí, aj mužov. Tí sa totiž často spamätajú až príliš neskoro, napr. pri rozvode, a potom sa čudujú, že deti sú automaticky priraďované matke. Keby bolo pre našu spoločnosť normálne, že sa o deti starajú obaja rodičia, bolo by to pre všetkých vrátane mužov len výhodné.

Predsa len - je to normálne, keď muži vykonávajú tradične ženské práce? A naopak?

Nemám rada delenie na typicky mužské a ženské povolania, lebo neplatí rovnako ako vyjadrenie o typických mužoch a typických ženách. Podľa mňa sa treba vždy vyjadrovať o konkrétnych ľuďoch a nezovšeobecňovať. Každý človek má iné záujmy a schopnosti a tie by mali byť rozhodujúce. Pre mňa rodová rovnosť znamená, že každý muž či žena by mali mať právo rozhodnúť sa zariadiť si svoj život tak, ako im vyhovuje, bez ohľadu na to, čo od nich okolie či spoločnosť očakáva.

Na to by vám niektorí dopovedali, že chcete potláčať prirodzené rozdiely medzi ženami a mužmi a vyrábať z nich identické osoby...

Nikto predsa netvrdí, že muži a ženy sú rovnakí. Poznáme prirodzené rozdiely medzi nimi. No existuje celý rad nadobudnutých stereotypov, ktoré ženy vyslovene znevýhodňujú. Sú dané výchovou a kultúrou, takže je možné ich zmeniť. Napríklad delenie prác na typicky ženské a mužské jasne znevýhodňuje ženy. V celých dejinách bola starostlivosť o iných a neplatená práca v domácnosti vykonávala automaticky ženami a nikdy nebola cenená. Ale bez nej by spoločnosť nemohla existovať. Nejde mi teda o rovnakosť, ale o férový prístup, o docenenie práce žien. A v tom môže prístup politiky hodne napomôcť.

Ako vyznieva úroveň diskusie na tému ľudských práv a rovnoprávnosti žien a mužov u nás oproti Bruselu? 

Sú veci, o ktorých sa v Bruseli už ani nedebatuje, lebo sa stali samozrejmosťou, ale u nás sa táto diskusia stále vracia do ďalekej minulosti. Prax už dávno potvrdila, že rovnoprávnosť žien a mužov je celospoločensky aj ekonomicky užitočná. A tí, čo u nás tieto argumenty spochybňujú a vytláčajú ich do sfér menšinovej, okrajovej, feministickej agendy, to robia preto, že im nezapadajú do ich ideologického zázemia. To je niečo, čo v Bruseli už dávno neexistuje.

Nemáte obavy, že ekonomická kríza znemožní progresívnejšie napredovanie v týchto oblastiach?

Mám pocit, že „ekonomická kríza" je zaklínadlom, vďaka ktorému sa môžu politici pokúšať odsunúť riešenie nepohodlných či nepopulárnych vecí. Ako sa však ukázalo na príklade nezmyselného šrotovného, ak sú záujmy dostatočne silné, peniaze sa nájdu. Namiesto skratových opatrení na krátkodobé zvýšenie spotreby - ako je spomínané šrotovné - by bolo vhodnejšie investovať peniaze do strategických rozhodnutí. Veď suma peňazí, ktorou ľudia disponujú, sa nemení - a ak minú peniaze na nové auto teraz, v ďalších mesiacoch nebudú míňať na iné tovary alebo sa dokonca v čase krízy zadĺžia. Bolo by oveľa efektívnejšie podporovať rozvoj tých oblastí, ktoré z dlhodobého hľadiska prinesú pozitívne výsledky. Napríklad namiesto šrotovného schváliť vyššie dotácie na zatepľovanie budov, alternatívne zdroje energie, investície do malých rodinných podnikov a služieb a pod. To by boli opatrenia, ktoré by z dlhodobého hľadiska ušetrili časť energií a teda nielen výdavkov domácností, ale i celej krajiny.

Veľkou témou je aj udržanie pracovných miest v čase krízy...

Zelení ponúkajú na tento problém vlastné riešenie. Jednak je to investovanie do nových technológií ako sú solárne kolektory, ktoré napr. len v Rakúsku vytvorili 6000 pracovných miest - a to je ešte len začiatok. Ďalšou kapitolou je daňová politika - navrhujeme presun od zdaňovania práce k zdaňovaniu kapitálu a spotreby zdrojov. Teda zamestnaní ľudia by mali platiť zo zárobku minimum daní, záťaž by sa mala preniesť na dane zo ziskov. Zdaňovanie spotreby zdrojov vrátane energií by zas nútilo podniky šetriť na zdrojoch, nie na pracovných silách. Iste, je to revolučný prístup, ale ten bol vždy pre zelených typický.

V čom je váš ženský pohľad odlišný od iných?

Súčasťou mojej agendy je podpora tzv. ekonomiky starostlivosti - ak by štát namiesto miliardových dotácií do jednej automobilky, ktorá v konečnom efekte vytvorí snáď pár tisíc pracovných miest silne závislých od ekonomickej konjunktúry, radšej dotoval napr. služby v oblasti starostlivosti či už o deti alebo odkázaných členov rodiny, pomohol by nielen vytvoriť dlhodobé pracovné miesta, ale umožnil by aj ženám efektívnejšie využitie ich času. Príkladom sú opatrovateľské miesta a služby v Rakúsku a Nemecku, ktoré sú možné len vďaka štátnej podpore rodinám za týmto účelom.

Nevidíte teda ekonomickú krízu ako veľkú hrozbu?

Možno to znie paradoxne, ale ekonomická kríza môže byť v niečom aj pozitívna. Prelomové riešenia sa často prijímajú práve v takýchto situáciách. Kríza umožní presadiť jasnejšie pravidlá pre inak bezbrehý konkurenčný boj a snahu o maximalizáciu ziskov jednotlivcov, ktorá napokon viedla ku kolapsu celého systému. Myslím, že je to pre celú Európu šanca stať sa ľudskejšou a ústretovejšou k potrebám a záujmom obyčajných ľudí, ktoré musia byť uprednostnené pred lobingom bohatých podnikateľov. A o tom, či túto šancu využijeme,  budú nadchádzajúce voľby do Európskeho parlamentu.